zen

V dávnych dobách žil na vidieku v blízkosti Eda, dnešného Tokia, starý, veľmi múdry mních, ktorý bol známy pre svoju zbožnosť a stále dobrú náladu. Tošibu sa usmieval na každého a na všetko. Nástrahy života prijímal vždy s vyrovnanou mysľou. Raz sa ho jeden žiak opýtal:

"Majster, ako to, že ste stále veselý a nič Vás nevyvedie z miery? Ani zima, ani teplo, ani smäd, ani hlad a dokonca ani ľudská zloba?"

"Prezradím ti moje tajomstvo", odvetil Tošibu. "Vždy keď sa rozozvučí strieborný zvonček, ktorý mi visí nad dverami, musím sa ovládať, aby som od radosti nezačal tancovať ..."

Tento žiak mal zlé srdce. Bol závistivý a žiarlil na šťastie druhých. Pomyslel si, že zvonček ukradne, aby tiež prežíval neustálu radosť. Aj tak spravil. Zavesil si zvonček nad svoje dvere a čakal. Čakal, ale nedočkal sa. Zvonček zazvonil aj desať krát za deň - a nič. Po čase ho dokonca zvonenie začalo hnevať a stal sa nervóznym. Bolo to tak zlé, že sa rozhodol vrhnúť majstrovi k nohám, poprosiť o odpustenie a zvonček vrátiť.

A tak jedného rána sa ocitol pred majstrom s kajúcnym plačom. "Majster, rád by som porozumel tomu, prečo zvonček, ktorý Vám pôsobí radosť, mne pôsobí utrpenie?"

"Dub na dvore", odpovedal Tošibu.

Pripomenul mu tak známy zenový kóan:

"Čo je to zen?" pýta sa žiak.

"Dub na dvore", znie majstrova odpoveď.

Dodávam: "Zen nie je nič výnimočné. Zen je dub na dvore, žobrácka palica, miska ryže, alebo ... strieborný zvonček. Zen je život. Život tu a teraz."

Majte radosť !