zen

    Jeho ctihodnosť, pán guvernér Mušó Keišu bol na cestách. Pomalým tempom, určujúcim krokmi nosičov, mieril do Kamakury, hlavného mesta šogunátu. Pán guvernér, pohodlne zaborený do hodvábnych vankúšov, s rukami na guľatom brušku poskakujúcim v rytme nosítok, zľahka driemal a sníval. Jeho osobná stráž, samí urodzení samuraji, kráčali vedľa neho.

V kopcoch nad Kamakurou si na kľudnom mieste s výhľadom na mesto a more postavil chatrč zenový majster Unkei. Vyrezával z dreva buddhov s večným úsmevom. A tiež prijímal návštevníkov najrôznejšieho postavenia, ktorí si k nemu prichádzali po radu. Unkei bol zamlknutý muž hrubého zrna, ale pomoc nikdy nikomu neodmietal a preto ho všetci uznávali.

Onoho rána za ním prišiel poslíček. V rukách nábožne držal prekrásne zdobenú vizitku. Stálo na nej:

JEHO CTIHODNOSŤ MUŠÓ KEIŠU,

GUVERNÉR MESTA KJÓTO,

ZVLÁŠTNY PORADCA ŠOGÚNA.

"Tomu človeku nemám čo povedať", sucho prehlásil Unkei, hodil vizitku na zem a pokračoval v práci. Mladý poslíček, vyvedený z miery a celý vystrašený, bežal to oznámiť sluhovi jeho ctihodnosti. S obavami čakal, ako na to bude guvernér reagovať.

"Majster Unkei ma nechce prijať?", spýtal sa skôr prekvapený, než nahnevaný ctihodný pán. "Povedal ti prečo?"

"Nie, pane."

"A uvedomuje si, že môžem dať jeho chatrč zbúrať a jeho samotného napichnúť na kôl?"

"Zmilujte sa, pane", prosil posíček a padol na kolená. Jeho ctihodnosť, pán guvernér nebol v jadre zlý človek. Chvíľu premýšľal, opierajúc sa o hodvábne vankúše. Samuraji boli v strehu, pripravení tasiť meče.

"Hm, hm", zahundral guvernér, "niečo skúsim". Prečiarkol všetky tituly na vizitke a ponechal len svoje meno:

MUŠÓ KEIŠU

"Teraz bež a daj majstrovi túto vizitku."

Unkei práve nanášal lak na jednu drevenú sochu Buddhu. Zobral vizitku, ktorú mu vystrašený poslíček podával.

"Tohoto muža s radosťou prijmem", odkázal.